Držte mi palce

Nie som športovo založený typ človeka. Aktívne nešportujem a ak si už občas ideme niečo zahrať s kamošmi, tak určite nevynikám. Určite som nevynikal ani pred dvomi týždňami, keď ma chalani zavolali zahrať si futbal. Bolo to krásne nedeľné popoludnie a vybrali sme sa na umelý trávnik na našom sídlisku. Všetko bolo super, až kým som pri strete s protihráčom nepadol plnou váhou na bradu. Obrovská bolesť! Myslel som, že mám polámané väzy. Chvíľu som tam v bolestiach ležal, no po chvíli som sa začal zviechať. V ústach som mal ale silnú chuť železa. Hneď som vedel, že to asi nebude dobré. Začal som teda pľuť krv. A hneď ako som vypľul prvú „dávku“, tak som na zemi objavil okrem pekne tmavej krvi aj čosi biele. Áno, presne tak. Zub! Konkrétne pravý horný očný zub. Veľmi som sa potešil. Okamžite som šiel domov a zavolal známemu, ktorý je zubár a pracuje v zubnej ambulancii, aby mi poradil, čo s tým.

Povedal, že zub sa bude dať nahradiť korunkou, ale že kvalitnejšie sú zubné implantáty. Tak sme sa dohodli, že ho v pondelok navštívim. Predtým som si ale o tých zubných implantátoch niečo pohľadal na internete. A poviem vám, vôbec som sa na taký zubný implantát netešil. No čo už. Život je už raz taký.

Tak som hneď na druhý deň šiel k do zubnej ambulancie k tomu známemu, kde mi vykonal kompletné vyšetrenie a zhodnotil môj stav. Potom mi bližšie predstavil zubné implantáty. Rozhodol som sa teda pre takúto formu náhrady, ale strašne sa bojím. Už bez toho mám obrovský strach zo zubárov. Budúci týždeň mám termín, kedy mi bude do čeľuste zavedený implantát. Ten sa potom bude musieť hojiť a zrastať s kosťou až pol roka. A až po pol roku dostanem nový umelý zub. Hrôza si to len predstaviť. No ale nič iné mi nezostáva. Držte mi palce.